Život je niekedy nevyspytateľný, nerozumieme mu. Nerozumieme okolnostiam a obdobiu, v ktorom sa momentálne nachádzame. Pýtame sa: „Prečo sa dejú veci tak, ako sa dejú? Prečo nemôže byť niečo inak? Kedy už skončí toto blbé obdobie?“
Čo robíme, keď sa ocitneme v období, ktoré je pre nás nepríjemné? V období, ktoré je pretkané strachom, starosťami, možno jemnými nádychmi radosti, ktoré ale rýchlo pominú, a my sme zase tam, kde sme boli? V tomto období máme tendenciu utekať do budúcnosti. Myslieť dopredu, myslieť na to, čo bude, ak… Vytvárať si ilúzie, predstavy o budúcnosti, kedy toto obdobie skončí a konečne bude všetko inak, konečne budeme šťastní, alebo inak povedané, naplnení. A tak sa naše dni stávajú dňami, keď už z rána prvou myšlienkou je myšlienka na to, kedy už tento deň skončí a my sa môžeme aspoň o trošku viac posunúť k nášmu vysnívanému obdobiu „keď už bude po tomto všetkom“. Prežívame dni, ale nežijeme ich. Očakávame niečo a napĺňame našu myseľ predstavami, ktoré sa ani nemusia naplniť.
Keď som sa naučila niečo vo vzťahu s Bohom, tak to, že takmer nikdy nie sú veci tak, ako by som si priala.
Nikdy sa moje predstavy nenaplnia 100%, pretože moje cesty nie sú Jeho cesty. Moje myšlienky a predstavy nie sú Jeho myšlienky a predstavy. Uvedomujem si to. A koniec koncov, to je pre mňa tá najlepšia správa. Veď On ma pozná najlepšie a vie presne, čo potrebujem, a kedy to potrebujem. Snažím sa pripomínať si to, snažím sa bojovať s mojimi predstavami o budúcnosti. Chcem sa upriamiť na to, čo je dnes. Vidieť to, čo ma chce Boh učiť tu a teraz, v tomto možno nie najkrajšom a najpríjemnejšom období. Ale povedzme si pravdu, je to každodenný boj, ktorý niekedy prehrávam, a niekedy zas vyhrávam.
Ale kedy ho vyhrávam a kedy ho prehrávam? Čo mi to hovorí? Na čo mám upriamené svoje oči v dňoch, kedy to vzdávam, opúšťam sa a čakám, kým už príde niečo iné? A kedy na druhú stranu prežijem deň v plnosti a radosti? Čo môjmu životu skutočne dáva zmysel?
Ak je zmyslom môjho života žiť pre Boha, v plnosti Jeho lásky, potom každý môj deň má zmysel.
Nezáleží na období, v ktorom sa nachádzam, Boh je stále rovnaký a každý deň mi rovnako ponúka Jeho prítomnosť a možnosť prežívať deň s Ním. Keď sa každý deň rozhodujem, že môj život patrí Jemu, nemám dôvod pozerať sa dopredu. Keď mám dnes možnosť stráviť svoj deň s Ním, a keď mám oči upriamené na Ježiša, nemusím čakať na to, keď už konečne…(doplň). Na druhú stranu, ak moje oči nie sú upriamené na Ježiša a plnosť v Ňom, potom len hľadím na pozemské veci, hľadám uspokojenie v tom, čo ma skutočne nikdy úplne nenaplní.
Môj život sa stáva životom prežitým v neustálom „Už budem konečne šťastná (naplnená), keď…“.. a potom keď príde ten moment, na ktorý som čakala (a pravdepodobne nesplní moje očakávania), poviem si zase „ale už konečne budem šťastná, keď…“. A čakám a čakám. Na momenty, obdobia, okolnosti, ktoré ma urobia šťastnou, plnou. Zabúdam pri tom, že Ten, ktorý ako jediný má moc naplniť ma 100%, je stále tu, každý deň. Nemusím čakať. Musím len urobiť rozhodnutie odovzdať mu svoj život a svoje túžby každým dňom vo viere, že v Ňom jedinom nájdem úplnú, skutočnú plnosť. Nič mi nechýba. Nie je nič, čo by môj život mohlo spraviť lepším/horším, pokiaľ v mojom srdci skutočne vládne Ježiš. Pokiaľ skutočne zmyslom môjho života je On, potom každý prežitý deň je prežitý v plnosti.
