Z tmy do svetla - svedectvo ako mi Boh zmenil život

Hospodin, môj Bože, volal som k tebe o pomoc a uzdravil si ma. - Žalm 30:3

Môj život už od malička sprevádzali rôzne psychické problémy prameniace z prostredia, v ktorom som vyrastala, či situácií a okolností v živote, ktoré som niekedy nemohla ovplyvniť. Ovplyvnená týmito rôznymi okolnosťami (neúplná rodina, otec alkoholik a jeho smrť keď som mala 12, šikana v škole, neustále porovnávanie) som vyrastala z pocitom, že nie som hodná lásky. Láska mi chýbala a túžila som po nej. Ale povedzme si pravdu, kto netúži po láske?

A tak som dospievala s pocitom, že lásku si musím zaslúžiť, že musím byť taká a hentaká, aby ma niekto mal rád. Navyše som všade naokolo videla, že aj keď je niekde láska, neznamená to nutne, že láska vydrží. Láska, ktorú som videla, bola podmienečná, sebecká a taká, ktorá hľadá len svoje vlastné dobro. Uvedomovala som si, že aj keď ma niekto bude ľúbiť, nikdy nebudem schopná mať 100% istotu, že to tak ostatne navždy. Aj tak som po nej túžila, vlastne som ani netušila, že bezpodmienečná láska existuje. To som zistila až neskôr.

Väčšinu svojho života som sa nenávidela, porovnávala, podceňovala, a zhadzovala.

Stále som mala pocit, že som INÁ. Že rozmýšľam inak, ako ostatní, že sa správam inak, že ma nikto nedokáže pochopiť a nikdy ani nepochopí. V 15tich rokoch som si začala ubližovať, aby som bolesť, ktorú som pociťovala vo vnútri, mohla aspoň na chvíľu utíšiť. V mojom živote sa tiež prejavovali náznaky sociálnej fóbie, aj keď som to vtedy ešte netušila. Myslela som si, že som len hanblivá a musím sa s tým zmieriť, prípadne nájsť spôsoby, ako s tým bojovať. A najľahším a najdostupnejším spôsobom bol vtedy práve alkohol. Alkohol, o ktorom som prisahala, že sa ho nikdy nedotknem. Sranda, ako je človek ochotný opustiť svoje hodnoty aby sa prispôsobil spoločnosti. Postupne som sa „naučila“ s mojou chorobou žiť, a to spôsobom, že som ju proste zbalila a zasunula pod koberček.

No lenže čo keď je tej špiny toľko, že ju nezakryje ani koberec bez toho, aby bola viditeľná?

Snažila som sa to riešiť, samozrejme. Psychológovia, rôzne motivačné a seba rozvojové knižky. Proste som vedela, že nie som zdravá a že s tým musím niečo robiť. Bola to temnota, ktorá ma tak pohltila, že som mala pocit, že už z nej nikdy nevyjdem. Áno, dokázala som sa aj radovať, no stále bolo zjavné, že niečo so mnou nie je v poriadku. Antidepresíva boli ďalšou záchrannou rukou, ktorá ma nakopla aspoň trošku žiť plnohodnotný život. No uvedomovala som si, že AD sú len náplasť na problém, nie jeho riešenie. Áno, mala som viac energie a chute do života, ale stále som bojovala s myšlienkami. Stále mi niečo chýbalo. Tak strašne som túžila po svetle, ktoré by ostalo v mojom živote už navždy.

Koncom roku 2018 sa mi začali objavovať na internete rôzne články a príbehy o tom, ako Boh zmenil život ľudom s rôznymi psychickými problémami, ako vďaka Bohu boli schopní tieto problémy „poraziť“.

Neverila som v Boha, dokonca som si z toho robila srandu. No niečo ma na tom lákalo.. Veď už dlhé roky som sa snažila dostať sa z tejto temnoty, a nedarilo sa mi to. A títo ľudia to zvládli, vďaka Bohu? Navyše som sledovala jedno dievča na instagrame, ktoré stále zverejňovalo nejaké veci s Ježišom, mladé, krásne dievča, ktoré tak miluje Ježiša? Prišlo mi to až neskutočné.. Napísala som jej s otázkou, či bola vychovávaná v takej viere alebo ako to, že takto verí v Boha. A ona mi s radosťou napísala, že sa so mnou rada stretne a povie mi jej príbeh. Tak sme sa stretli, povedala mi jej príbeh a ja som len s úžasom pozerala a snažila sa spracovať, čo mi práve povedala. A potom vytiahla takú brožúrku a povedala mi evanjelium. Povedala mi o tom, ako ma Boh tak strašne miluje, že dal svojho syna, aby zomrel za mňa, za moje hriechy. Bolo tam:

"Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život."  - Ján 3:16

a ona prišla, preškrtla slovo svet a miesto neho napísala moje meno:

"Veď Boh tak miloval svet Niku, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. - Ján 3:16

Počkať.. Mňa? Niekto miluje? Takou láskou, že za mňa zomrel? Láskou, ktorú som dovtedy nepoznala? Počkať.. Existuje niekto, kto ma miluje bezpodmienečne a s istotou, že sa to nikdy nezmení? Že som v Jeho očiach vzácna, mám hodnotu, a aj napriek všetkému, čo som v živote spravila a ešte spravím, ma miluje?

Zistenie, ktoré mi podlomilo nohy. Zistenie, ktoré mi môže zmeniť celý život, pohľad na svet a hlavne NA SEBA, pokiaľ som teda ochotná uveriť, že to je pravda.

Myslím, že som v ten moment nebola 100% presvedčená, že to čo mi práve povedala je pravda. Ale bola som ochotná to „skúsiť“. Skúsiť, či Boh naozaj existuje, a či je taký, ako o Ňom ona hovorila. A tak, keď som sa vracala domov, začala som sa modliť. „Bože, ak existuješ, a to všetko je naozaj pravda, ukáž sa mi. Ukáž mi, pomôž mi, nech je pre mňa zjavné, že si.“. Jedna úprimná modlitba s malým srdiečkom a s nádejou, že možno konečne (KONEČNE!!) som našla svetlo.

A tak som prišla domov, otvorila som Bibliu, ktorú mi dala a začala som čítať Jánovo evanjelium:

Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Ním vzniklo všetko a bez neho nevzniklo nič z toho, čo jestvuje. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A to svetlo v tme svieti, ale tma ho nepohltila. - Ján 1:1-5

Bolo tu pravé svetlo, čo osvecuje každého človeka, to prichádzalo do sveta. Bol vo svete a svet ním vznikol, ale svet ho nespoznal. Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali. Tým však, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi.  - Ján 1:9-12

SVETLO. Svetlo, ktoré svieti v tme, ale TMA HO NEPOHLTILA!! Tým svetlom je Ježiš, ktorého som nepoznala, ale zatúžila spoznať. A že som Božia dcéra? Nemusím vám asi dlho vysvetľovať, že otec mi chýbal. Chýbal mi milujúci, starostlivý otec, ktorému sa môžem hodiť do náručia, keď potrebujem. Všetko, čo som kedy potrebovala, bolo zrazu predo mnou, a všetky odpovede na otázky, ktoré som mala, som mala tam – v Biblii. A tak som čítala, skúmala, a videla, že Boh ma postupne mení.

Znie to tak super, však? Prežila som niečo ťažké, spoznala som Boha, môj život sa zrazu zmenil a všetko bolo zrazu fajn, bola som uzdravená, môj život bol zrazu gombička. Nie nie, takto to ale nebolo.

Bol to proces. Proces, ktorý trval a stále trvá. Proces, v ktorom často krát padám do starých vzorov správania, v ktorom sa niekedy strácam a mám pocit, že som sa miesto posúvania vpred posunula dozadu. Aj to je súčasťou cesty. Verím, že jeho pôsobenie v mojom živote je obrovským zázrakom. Vidím, ako ma mení, obnovuje, očisťuje. Dal mi nové srdce, schopné milovať a učiť sa od Neho. Musela som však urobiť rozhodnutie dať mu svoj život. Dať mu priestor, aby konal. Je to každodenné rozhodnutie zanechať svoje spôsoby, predstavy a sebeckosť a nechať sa viesť Jeho plánom pre môj život. Pozerať Jeho očami, pripomínať si pravdy o mne, o Ňom, o ľuďoch. Je to uvedomovanie si svojej sebeckosti a hriešnosti. Každodenné rozhodovanie sa kráčať v láske.

Jedno však viem isto. Našla som svetlo, ktoré som celý život hľadala. Svetlo, ktoré presvietilo každý kútik mojej duše, každú tmu, ktorá si našla svoje miesto v mojom srdci.

Svetlo, ktoré mi dalo nádej, vieru a lásku. A som 100% presvedčená, že to je pravda. Že Ježiš zomrel za mňa, ZA TEBA, za každého z nás, aby sme my mali večný život s Bohom a mohli zakúsiť Jeho lásku. A keď ju raz zakúsiš, už nikdy ju nebudeš chcieť nechať ísť. Lebo je to láska, po ktorej tak všetci túžime. Sme stvorení s túžbou po tejto láske, no hľadáme ju na nesprávnym miestach, preto nás nikdy nenaplní. Len Boh, môže túto dieru v nás naplniť v plnosti.

A tak je mňa najväčším svedectvom o Ňom práve môj príbeh. To, ako si použil môj život na to, aby ukázal svoju moc, silu a lásku. To, že ma premenil, a stále mení na Jeho obraz. Že som úplne iným človekom, akým som kedysi bola.